Japonské ženy prechádzajú do protiútoku. Už majú plné zuby frajerských spôsobov svojich mužov. Mnoho Japoncov chodí do masážnych salónov, oddáva sa pozeraniu brutálneho porna alebo lietadlom navštevuje manilské bordely. Ich ženy v tom čase upratujú byt a píšu žiadosti o rozvod.
Azuko, drobná Japonka, kĺže očami po scéne pred očami. Tuhé hroty jej drobných pŕs sa vtláčajú do tenkej látky priliehavého pulóvrika. Na nahých pleciach sa jej ligocú nepatrné perly potu. Azuko ma dvadsať rokov, študuje dejiny umenia a ako každý víkend, hľadá si v tokijskej štvrti Roppongi svoj ideál muža. Mal by byť svalnatý, vysoký a mal by to byť Američan – odvtedy , ako sa počas dovolenky v Amerike prudko, ale nešťastne zaľúbila. Takých dievčat ako Azuko je v Roppongi mnoho. Väčšina z nich pochádza z dobrých rodín, študuje alebo má stály job. Obyčajne to nie sú žiadne fľandry nakazené gonokokmi, ktoré sa nechávajú vydržiavať od belochov za niekoľko čísel. Sú to Japonky, ktoré spoznali individualitu a uvoľnenosť svetovej spoločnosti pri svojich pobytoch v cudzine. To vedia samozrejme aj tí, ktorí sa v tejto štvrti vydávajú na lov. Nasľubujú všetko, čo beztak nemôžu dodržať, len aby Japonku dostali do postele. Títo chlapi bez zábran využívajú túžby takýchto dievčat. Aj Azuko sa už raz sklamala. Napriek tomu sa nevzdáva nádeje, že nájde úprimného „gaijina“.
„Väčšina japonských mužov sú úbožiaci,“ nadáva Azuko, „Sú to hlúpi machri. Celou svojou aktivitou len kazia vzduch“
„U vás ešte existujú ozajstní chlapi! A čo sa pod tým rozumie?“
Odpoveď príde okamžite: „Muž, ktorý vie byť náruživý aj nežný. Ktosi, kto ma akceptuje ako rovnoprávnu partnerku a pre ktorého nie som výlučne ženou v domácnosti privádzajúcou na svet deti“.
V Japonsku nemajú ženy veľké slovo. Pre mužov Nipponu platí ešte aj dnes kódex kasty Samurajov z roku 1716:
„Nech sa žena pozerá na muža, ako keby bol nebom.“
Presne podľa učenia čínskeho filozofa Konfucia, že ženy sú menejcenné bytosti. Táto z generácie na generáciu odovzdávaná životná múdrosť platí ako prevládajúci svetonázor. Japonka ako slúžiaca a obsluhujúca bytosť, ktorej pánbožko určil miesto v detskej izbe a kuchyni. Bábikovitá madame Butterflay, ktorá vždy s úsmevom skrýva svoje vlastné záujmy a je ochotná obetovať sa.
Revolúcia Japoniek sa začína doma na rohoži.
„Poznám mnohé ženy, ktoré svojich mužov odmietajú,“ hovorí rozvedená novinárka R.T.
„Pri jednej ankete vyše polovica všetkých manželiek odpovedala, že by sa už nevydávali alebo že by sa rozhodne nevydali za svojho muža.“
Počet rozvodov v uplynulých rokoch skutočne extrémne vzrástol. Takmer dve tretiny rozchodov iniciujú ženy.
Istá firma v Osake objavila dokonca v manželských problémoch medzeru na trhu: „Pomoc ženám na úteku.“ Diskrétna sťahovacia služba na želanie vyláka manžela napríklad na večeru do reštaurácie. Špeditéri medzitým tajne povynášajú manželkine veci a nasťahujú do vopred pripraveného bytu (možno aj do bytu milenca či nového muža jej života)
M.H. má 33 rokov, päťročnú dcéru a sedemročného syna. Za svojho 35-ročného muža Yasuhiza sa vydala dvadsaťpäťročná. „Na naše pomery veľmi neskoro,“ vysvetľuje bývalá sekretárka, ktorá hneď deň po svadbe prestala pracovať, ako to predpisuje tradičná deľba práce.
80 % všetkých Japoniek sa vydá najneskôr do 25 rokov. Zo strachu, že sa stanú „ležiakmi“ – „urenokori“ .
Manželstvo Myuko vzniklo tak ako polovica všetkých manželstiev v Japonsku – na základe sprostredkovania. Kupliarmi sú podľa tradície krajiny rodičia, príbuzní, ale aj vedúci oddelení firmy.
Zaranžujú stretnutie za účelom spoznania sa.
„Raz, dva razy, možno aj po tretí raz, môže dievča povedať nie,“ vysvetľuje Mayuko, „viac ráz však nie.“ Láska zohráva malú úlohu v japonských manželstvách. Oveľa častejšieide o to, či sa rodiny k sebe hodia alebo či pochádzajú z rovnakej sociálnej vrstvy.
Manželský pár Haramiovcov býva v byte s rozlohou 55 metrov štvorcových v tokijskej štvrti Akasaka spolu s Yasuhizovými rodičmi. V preplnenom Tokiu to nie je nič zvláštne. Mayuko má toho už dlho plné zuby. Stala sa zajatkyňou rodiny, žije už iba pre deti a pre svokrovcov. „A to v manželstve bez nežností,“ povzdychne si a priznáva: „Môjho muža som už dvakrát podviedla.“ A čo jej parohatý manžel vôbec netuší: jeho manželka starostlivo plánuje rozvod. Zvláštnosť, ktorá sa stáva súčasným trendom. Kým jej muž niečo zbadá, bude sa on aj mnohí jeho kolegovia správať bez zmeny.
Bude s nimi chodiť – ako je to v Japonsku zvykom – po skončení pracovného času na pár pohárikov sake či piva. Niekedy potom ešte do „soapu“, ako v Tokiu volajú masážne bordely. Ak aj okrem toho – ako je to u nás zvykom – nemá ešte aj milenku. Je zbytočné pripomínať, že tento úplne priemerný japonský manžel očakáva od svojej ženy teplé jedlo a horúci kúpeľ, keď konečne okolo polnoci príde domov. Nežnosti, prítulnosť, ba dokonca vášeň chýbajú už aj z časových dôvodov. Niet teda divu, že Japonky už nemajú chuť vyčkávať doma na svojich unavených manželov. Tvrdo pracujúci tvorcovia japonského hospodárskeho zázraku v súkromnom živote krachujú.
Pokračovanie článku (celý článok) nájdete na novom webe tu: Články pre členov