V gréckej mytológii sa tvrdilo, že pôvodne sa vyskytovali tri pohlavia – dvojnásobný muž, dvojnásobná žena a mužožena. Boh Zeus tieto pohlavia oddelil tak, aby každá polovica musela hľadať tú druhú, ktorá jej chýbala k úplnosti. Rozdelením mužoženy tak vznikli muž a žena ako samostatné pohlavia, ktorí sa však zakaždým vydali hľadať iné pohlavie. Práve tak sa spolu našli muž a muž, rovnako ako aj žena a žena.
Láska medzi ženami existovala od nepamäti a nielen ako sexuálne uspokojenie nevydatých žien. Lesbická láska môže ďakovať svojmu menu poetke Sapfo, ktorá žila na gréckom ostrove Lesbos. Sapfo, žena pochádzajúca zo šľachtického rodu, bola známa lesbickými sklonmi. Milovala hladkať a bozkávať inú ženu v prítomnosti mužov. Malo to slúžiť ako istý spôsob predohry k samotnému sexuálnemu aktu. Sapfo zbožňovali rovnako muži aj ženy. Takže nebolo divu, že mnohý jej sexuálny život nasledovali. Lesbická láska našla teda vďaka Sapfo svoje meno aj svoje rozšírenie...
Erotické uspokojenie medzi ženami zahŕňa okrem iného aj hladkanie a trenie, preto sa lesbické ženy predtým nazývali aj Tribádky (gréc. tribas = trenie).
Všeobecne známe boli aj „Piate hetero-rozpravy“ od básnika Lukiana, kde sa opisuje, ako mladá žena Leaina natrafí na lesbičku Megillu. Na otázku, čo sa stalo, keď sa ocitla medzi Megillou a jej priateľkou Demossanou, rozpráva toto:
Megilla si strhla parochňu a ostala tak úplne odhalená. Pôsobila pritom celkom chlapčensky, ako nejaký mladý atlét. Megilla potom vysvetľuje Leaine, aby ju a jej priateľkuDemossanu pozorovala ako pár, ako muža a ženu. Mladé dievča plné zvedavosti chce vedieť, aké to je. Lesba povie, že to nie je dôležité, lebo jej o chvíľu ukáže, že vie milovať aj sladšie... Ale konečné vysvetlenie ostáva čitateľovi utajené!
Aj neskôr bola lesbická láska opísaná v básničkách. Táto téma z literatúry nikdy nezmizla.